5 vecí: časť I

20. července 2011 v 23:36 | Filip |  Kritické oko
Tento článok som napísal už v januári. Až doteraz som si myslel, že som ho aj zverejnil, ale očividne som sa mýlil. Moju chybu som zistil až teraz, pretože som cez víkend dopísal druhú časť a až keď som ju chcel vydať na nemilosť kritikom, táto prvá časť nebola tam, kde som ju čakal. To trochu aj vypovedá o tom, ako celú túto sériu vlastne beriem. I keď môj štýl môže znieť, akoby som niekoho poučoval, v skutočnosti to dávam dokopy predovšetkým kvôli sebe. Písanie mi pomáha utriediť si myšlienky, explicitne sformulovať to, o čom premýšľam. Budem dúfať, že aspoň časť z vás moje postrehy zaujmú, a naivne snívať, že čo i len jednému z vás nejak pomôže. Dávam vám tu teda na milosť môj pol roka starý textík a už o pár dní ho nasledovať druhým.

5 vecí pre nás a naše deti

V poslednom čase čoraz viac premýšľam o našej spoločnosti. Populárne tvrdenie hovorí, že spoločnosť je obrazom ľudí, ktorí sú v nej. Najviac sa formujeme za mlada a preto ak chceme pretvoriť spoločnosť, musíme sa zamerať hlavne na výchovu, pretože nám už takmer nie je pomoci.

Nehovorím nič nové: indoktrinácia na školách je základom každého režímu, a to tak absolutistického, tak demokratického. Väčšina rysov našej spoločnosti má pôvod v tom, ako vychovávame našich najmenších. Ako sa v poslednom čase viac zaoberám sociálnymi vedami a mám malého brata, mám čím ďalej väčší pocit zodpovednosti a tieto otázky mi prichádzajú na rozum čoraz častejšie.

So smútkom zisťujem, že náš školský systém nielenže stále stojí na nie práve najlepších základoch socialistického vzdelávania, ale naviac sa postupne rozpadáva a chátra. Učiteľmi sa stávajú tí najhorší. Systému chýba nejaká vhodná koncepcia. Žiaci zo škôl vychádzajú dosť vzdelaní v mnohých oblastiach, ale v iných veľmi dôležitých hrozne zaostávajú. Na úrovni stredných škôl sú to predovšetkým oblasti ako politológia, ekonómia, logika, filozofia, komunikácia, či práca s informáciami (Všimnime si, že časť týchto vecí tvorila základ vzdelania v staroveku!). Dnes chcem ale hovoriť o základnejších konceptoch, ktoré by sa deťom mali vštepiť ešte predtým, teda v predškolskom veku a počas základnej školy.

Pokiaľ tieto veci nedokáže deti naučiť škola, mali by to skúsiť nahradiť aspoň rodičia. Myslím, že v nasledovných 5 základných oblastiach, ktorým sa budem venovať v najbližších príspevkoch, to škola nerobí. O všetkých z nich si myslím, že sú to veci na naučenie veľmi ťažké, ale zároveň pre život veľmi dôležité. Budem sa snažiť prísť aj so spôsobmi, o ktorých si myslím, že by mohli pomôcť.

Časť 1: Kolobeh života

Smrť je prirodzenou súčasťou života. Ľudia, zvieratá, rastliny, ba i myšlienky odchádzajú z tohoto sveta, aby uvoľnili miesto novým. Nesmrteľnosť je nie nedosiahnuteľným ideálom, ale naopak niečím, čo by nikdy nemohlo fungovať, pretože svet by sa proste preplnil. Toto je lekcia, ktorá je veľmi stará, ale naša spoločnosť na ňu akoby pomaly zabúda.

Kým ľudia žili na dedine a živili sa zo zdomácnených zvierat a z polí, ktoré obrábali, bola smrť
prirodzenou súčasťou ich života. Deti boli pravidelnými svedkami smrti nielen zvierat z hospodárstva, ale i členov rodiny, ktorí zomierali doma. Starých, ale i mladých, pretože zdravotná starostlivosť nebola taká, aká dnes. Niečo také v človeku ostane a on sa naučí akceptovať odchod z tohoto sveta.

Okrem prirodzeného vidieckeho života zvyklo plniť významnú úlohu pri zmierení sa so smrťou náboženstvo. Všetky náboženstvá sveta sa smrťou zaoberajú. Väčšina ponúka zmierenie a uľahčuje odchod z tohoto sveta. Pozitívna úloha viery v posmrtný život je v tomto zmysle neodškriepiteľná a je jedným z hlavných dôvodov, prečo sú náboženstvá také rozšírené.

V dnešnej spoločnosti ale deti o smrti snáď ani nevedia. Ak zomrie domáce zvieratko, hovoríme im, že len odišlo. Starí rodičia zomierajú v odľahlosti nemocníc. Smrť je v podstate tabuizovaná téma, doma sa o nej nehovorí. Nepomáhajú ani filmy, ktoré väčšinou smrť zobrazujú ako násilnú a odtrhnutú od reality. Nie je preto vôbec zvláštne, že ľudia vyrastú a majú pred smrťou hrôzu. Množstvo peňazí, ktoré dávame do predĺženia života a zdravotnej starostlivosti sa stále zvyšuje a ľudia zachádzajú nesmierne ďaleko, len aby sa vyhli neodvratnému koncu.

Strach je tým najhorším, čo môžeme naším deťom dať. Strach zväzuje, neumožňuje o veciach premýšľať čisto, a je to práve strach, ktorý nás núti robiť tie najhoršie veci. Pokiaľ rozlíšime strach a zdravý rešpekt, tak môžeme bezpečne povedať, že zo strachu nepramení nič dobré. Ak ďeťom nebudeme hovoriť o smrti, budú z nej mať v živote navždy hrôzu a nikdy sa s ňou nezmieria.

Ako teda pomôcť naším deťom porozumieť kolobehu života? Náboženstvo a viera ponúka jednoduchú pomocnú ruku. Pre ateistov ako som ja je však toto riešenie neprijateľné. Mám voči tomuto riešeniu naviec ešte jednu výhradu. Pokiaľ otázku smrti pevne zviažeme s náboženstvom, bude zmierenie práve také silné, aká bude naša viera. Ak človek svoju vieru neskôr stratí, príde spolu s ňou aj o vyrovnanie sa s koncom života. Preto si myslím, že bez ohľadu na to, či dieťa vychovávame k viere alebo nie, mali by sme dieťa pripraviť na otázku smrti nezávisle na náboženskej filozofii.

Jedným z najlepších spôsobov, akým to môžeme dosiahnuť, sú rozprávky. Mnohé nové moderné rozprávky smrť a prirodzený prírodný cyklus tabuizujú. Smutným príkladom je napríklad Madagaskar, ktorý si z prirodzeného poriadku vecí kruto uťahuje. Kreslené karikatúry ako napríklad Tom a Jerry alebo Vlk a zajac tiež nie sú najlepšie, pretože všetky postavy neustále prežívajú. A to sa ani nezameriavam na ich násilnú podstatu. Ja osobne nemôžem dopustiť na Levieho kráľa, ktorý si kolobeh života zvolil za svoju ústrednú myšlienku. Považujem ho za jednu z najlepších rozprávok a určite ho budem púšťať svojím deťom. Ďalším nádherným príbehom je Up (Hore), ktorého prvých 10 minút je asi tým najlepším, čo som v animovanej tvorbe videl. K rozprávkam dodám už len to, že tradičný slovenský koniec "a žili šťastne až do smrti" sa mi páči omnoho viac ako americké "and they lived happily ever after" (a žili šťastne naveky).

Okrem výchovou cez príbehy je podľa mňa dôležité neklamať deťom o smrti a nesnažiť sa ju nijak skrývať. Naopak, treba od momentu, kedy dieťa položí prvú otázku, zdôrazňovať nevyhnutnosť konca všetkých vecí. Treba deťom dávať pekné veci, a potom im ich zobrať, a nenahradiť. Treba im opakovane lámať srdce drobnými vecami, aby boli pripravené na to, že život im ho zlomí veľkými vecami mnohokrát. Musíme im poskytnúť súcit, ale nie náhradu. Ak sa pokazí nejaká hračka, to najhoršie, čo môžeme spraviť, je kúpiť rovnakú a tváriť sa, že sa nič nestalo. Tak ako sa každý deň končí západom Slnka, tak raz končia všetky veci, vrátane života.

A tak končí aj môj prvý príspevok z tohoto cyklu. Budem veľmi vďačný za akékoľvek vaše názory a diskusiu. Nebojte sa vyjadriť nielen k téme výchovy o smrti, ale aj k celému nápadu písať o takýchto veciach.

Filip
Přidat komentář
 

Další články

Kam dál